Solarografia, príbeh 183 dní

Solarografia je technika fotografovania využívajúca princíp dierkovej komory. Pri tvorbe solarografie sa fotografický papier v camere obscure exponuje mnohonásobne dlhšie ako pri bežnom fotografovaní. Expozičné časy môžu dosiahnuť niekoľko mesiacov až rokov. Počas tejto doby sa na svetlocitlivý papier okrem scény pred fotoaparátom zaznamenávajú hlavne svetelné stopy trajektórie Slnka. Keďže Slnko počas roka mení svoju polohu na oblohe vzhľadom k pozorovanej scéne, môžeme tak na výslednej fotografii vidieť mnoho čiar, kde každá reprezentuje jeden slnečný deň. V prípade väčších medzier medzi čiarami môže ísť o niekoľko zamračených dni bez Slnka na oblohe. Tvar týchto čiar ovplyvňuje aj miesto snímania fotografie. Fotografický papier sa po dlhodobej expozícii nevyvoláva, ale negatívny obraz je na papier priamo vykreslený. Obraz sa môže ustáliť, ale v niektorých prípadoch to zmení tonalitu a kontrast fotografie. Po exponovaní sa solarografia odporúča rýchlo v dostatočnej kvalite oskenovať a odložiť na tmavé miesto. Napriek tomu nie je vylúčené, že obraz sa postupne z negatívu solarografie vytratí.

V nasledujúcich riadkov popíše postup pri tvorbe svojej unikátnej solarografie Vladimír Hauser.

 

Solarografia s dobou expozície 183 dní zachytáva pohyb Slnka po oblohe od letného slnovratu (najdlhší deň v roku) do zimného slnovratu (najkratší deň v roku).

Inšpiráciu som čerpal zo stránky fínskej autorky tejto fotografickej techniky Tarjy Trygg (v anglickom jazyku). Tu možno nájsť podrobný postup na tvorbu solarografie a pozrieť si aj obsiahlu galériu solarografií z celého sveta.

Ako fotografický prístroj som použil dierkovú komoru (camera obscura). Tá poskytuje omnoho vyššie clonové čísla ako klasický fotoaparát. Ako svetlocitlivý materiál som použil čiernobiely fotografický papier. V tomto prípade sa využíva jeho zaujímavá vlastnosť – schopnosť časom na svetle samočinne tmavnúť, čo možno chápať ako veľmi malú citlivosť ISO. Práve kombinácia vysokého clonového čísla dierkovej komory a nízkej citlivosti fotografického papiera umožňuje použiť expozičný čas niekoľko dní, až mesiacov.

Mojím cieľom bolo vytvoriť fotografiu kompletne zobrazujúcu časť oblohy so Slnečnými stopami v čo najlepšej kvalite. To som dosiahol súčasným použitím šiestich rovnakých dierkových komôr umiestnených na spoločnom stojane tak, aby každá zaznamenávala dianie na inej časti oblohy. Aby som dosiahol čo najlepšiu kvalitu snímky, zvolil som pre moje dierkové komory s ohniskovou vzdialenosťou 36 mm priemer dierky 0,15 mm, hoci sa pre solarografiu s rovnakou ohniskovou vzdialenosťou odporúča priemer dierky minimálne 0,5 mm. Dierkové komory som vyrobil z umelohmotnej vodovodnej trubky, ktorú som po dĺžke rozrezal na polovice. Na rozrezanú trubku som priskrutkoval plech, pri červenom svetle vložil fotografický papier, uzavrel dno, všetky špáry utesnil silikónom a niekoľkokrát pretrel čiernou farbou, aby som zabránil vniknutiu dažďovej vody a svetla do komôr. Vniknutiu vzdušnej vlhkosti do komôr som zabránil pomocou tenkých sklíčok nalepených pred dierky. Dierkové komory som potom umiestnil na stojan tak, aby sa ich optické osi pretínali v jednom bode, aby bolo možné vzniknuté solarografie zložiť do jedného panoramatického obrazu. Stojan s dierkovými komorami som pripevnil na dostatočne zaťažený stojan, aby nedošlo k ich odfúknutiu.

Ako začiatok expozície som zvolil 20. 6. 2011 – deň letného slnovratu. Expozíciu som ukončil 21. 12. 2011 – deň zimného slnovratu. Nasledovalo viac-menej násilné otvorenie komôr pri červenom svetle a bez akéhokoľvek vyvolávania skenovanie solarografií. Tieto solarografie v neupravovanej podobe sú umiestnené v dolných rohoch výsledného obrázku. Ich ďalšie počítačové spracovanie spočívalo v zložení do jedného obrázku a konverzii do pozitívnych farieb. Hoci bol použitý čiernobiely fotografický papier, výsledný obrázok vznikol farebný. Jeho farby sa však značne líšili od reálnych farieb, preto nasledovala konverzia do čiernobielej solarografie. Nakoľko „objektív“ dierkovej komory je tvorený len jednou „šošovkou“, bolo potrebné zrkadlové prevrátenie hotovej solarografie. Pre porovnanie solarografie so skutočnosťou som do dolnej časti hlavného obrázku vložil panorámu zo 76 fotografii zhotovených klasickým fotoaparátom.

Hlavná solarografia teda dokumentuje pohyby Slnka po oblohe a počasie počas šiestich mesiacov. Letnému slnovratu zodpovedá najvrchnejšia stopa. Zimnému slnovratu zodpovedá najspodnejšia stopa. Prerušenia jednotlivých stôp spôsobila oblačnosť. Medzierky medzi stopami zodpovedajú dňom, kedy bolo stále zamračené, alebo pršalo. Dĺžka jednotlivých stôp zodpovedá dĺžke príslušného dňa (času od východu po západ Slnka). Dôkazom, že sa skutočne jedná o obrázok zhotovený pomocou dierkových komôr je rovnaká ostrosť predmetov v rôznej vzdialenosti od „objektívu“. Inak by nemohlo dôjsť k takému ostrému zobrazeniu časti obdĺžnikového dreveného stojana, na ktorom boli upevnené dierkové komory. Stojan vidno v dolnej časti hlavnej fotografie pod farebnou panorámou a neupravovanými solarografiami.

 

Zhrnutie

parametre dierkovej komory:
ohnisková vzdialenosť: 36 mm
čas expozície:      183 dní
clona:      F 240 (priemer dierky 0,15 mm)
svetlocitlivý materiál:      fotografický papier N 311, lesklý, 105 x 105 mm

 

V prípade, že sa rozhodnete pre tvorbu vlastnej solarografie, dovoľujem si odporučiť vopred zhotovenie solarografie s kratším expozičným časom, napr. 1 týždeň. V prípade potreby je potrebné prepočítať expozičné hodnoty tak, aby sa plánovaná fotografia s expozičným časom 3 alebo 6 mesiacov z hľadiska zvolenia expozičných hodnôt zaručene podarila. Do úvahy treba brať aj možné poškodenie vonkajšími vplyvmi najrôznejšieho druhu, ako je dážď, vietor, ľudská zvedavosť, lesná zver… Poznamenávam, že rôzne druhy fotografických papierov majú rôzne vlastnosti. Ako svetlocitlivý materiál údajne možno použiť aj film. Jeho citlivosť by mala byť vyššia ako je citlivosť fotografického papiera. S využitím filmu pre solarografiu však zatiaľ nemám skúsenosti. Ešte pred zhotovením solarografie odporúčam zamyslieť sa aj nad jej kompozíciou. Jej tvorba stojí mnoho času a úsilia, nech je preto výsledok čo najlepší.

 

Autor textu a fotografií: Ing. Vladimír Hauser

Viac o solarografii sa dočítate aj tu: http://irisfoto.eu/solarografia/